Poetická tvorba Martiny Grmanovej, korunovaná zbierkou básní pod názvom Chiméra, zachytáva akúsi medzu, zrenie, premenu dievčiny na ženu, so všetkými pochybnosťami a túžbami, ktoré k tomu patria. Na druhej strane, nejde výlučne o postrehy bežnej ženskej lyriky. Grmanová reaguje na spoločenské pomery a diania, zároveň jasne ukazuje silu, ktorou vie žiť, ktorú je schopná akumulovať a zamieriť. Ukazuje sa nám v celej svojej krehkosti a jemnosti, je čítať u nej pokoru (možno sa po mne nezapráši/odídem ticho, bez mena). Na druhej strane, ohromuje silou a odhodlanosťou, pričom im práve Grmanovej subtílny, jasný, minimalistický výraz dodáva na intenzite. A práve preto chcete čítať viac, poznať ďalšie postrehy, boľavé, aj tie s ironickým podtónom, zažiť nové prebúdzanie sily. Lebo ju cítite, jej zrod, jej rast je u Grmanovej takmer hmatateľný.

V rozhovore pre Greenie knižnicu (vydavateľstvo Elist.sk) autorka prezrádza, že v zbierke sú básne, ktoré vznikali takmer počas celého desaťročia. Preto sú, podľa jej vlastných slov, pomerne rôznorodé, nielen tematikou, ale aj náladou či dynamikou.

„Zachytávajú svet okolo mňa, ľudí, vzťahy, a tiež moje vnútro.“ – uviedla Grmanová.

Toto krásne vystihol Martin Chudík v recenzii na básnickú zbierku Chiméra pre Slovenské literárne centrum:

„Poetka načúva záchvevom svojej duše a pozorne zapisuje jej svedectvá.“

Bez ohľadu na obdobie vzniku, básne Martiny Grmanovej v debute Chiméra majú spoločné črty, pričom dominujú minimalizmus vo výrazovosti a voľný verš. Minimalizmus, obohatený o vizuálnu zložku a alúzie, tvorí silnú a bohatú autorskú výpoveď. Je to Grmanovej autorská pečať, jej literárny podpis.

Uvedená rôznorodosť vôbec nie je v diele rušivým prvkom, všetky básne veľmi dobre zapadajú do celku. Vzhľadom na dlhší časový úsek vzniku, zanedbateľné odtiene sa možno črtajú pri vyzretosti výpovede, kedy je možné zachytiť mladistvé a zrelé prejavy, a aj to iba v rámci subjektívnej komparácie básní navzájom, čo vlastne potvrdzuje autorkin rast v priebehu rokov.

Okrem toho, autorkin výraz je taký silný, že Grmanová dokáže slovami maľovať, ponúka obrazy, a týmto jej tvorba pripomína Haiku. Zároveň sa takto čitateľom približuje, vťahuje ich do básní. Napokon, až pozýva zastaviť sa, preskúmať (prizri sa mi/otvor ma) jej vlastný svet, aj ten náš.

Grmanová skvelo využíva a hrá sa s odkazmi na iné diela, všeobecne známe myšlienky alebo aj mýtické bytosti. Hrá sa a skladá – chiméry aj Chiméry. Vie ich zliepať do nových podôb (Medúza), zlúčiť v jedno svojským chimérizmom. A robí to vynikajúco.

Dielo Chiméra Martiny Grmanovej obsahuje až päťdesiat básní rozčlenených do štyroch častí: Vietor prišiel zo severu, Origami, Chiméra a Podoby svetla. Aj napriek ich samostatnosti, harmonicky na seba nadväzujú. Anotačné zhrnutie veľmi výstižne vystihuje podstatu a štruktúru tejto básnickej zbierky:

„…autorka postupne prechádza od tematiky týkajúcej sa aktuálnych spoločenských problémov k intímnej lyrike zachytávajúcej túžbu i strasti v partnerskom vzťahu podčiarknutým jemne erotizujúcou líniou až k osobnej reflexívnej lyrike malých súkromných drám. Subtílnosť sa prejavuje najmä v tematike vzťahov, ktorá vyúsťuje do napätia v túžbe po cite a nemožnosti jeho naplnenia. Do básní sú vložené intertextové alúzie na literárne diela, odkazy na Bibliu či kresťanské motívy. Minimalizmom vo výrazovosti dosahuje Grmanová kontrastne maximalizmus z hľadiska výpovede, pričom jej napomáha kaskádovité usporiadanie veršov plniace zároveň i funkciu presahov, ale i slovné hračky rozširujúce konotačné pole významov. Zbierka je komplexným uceleným dielom reagujúcim na skutočnosti súčasnej neľahkej doby.“

Básne sú doplnené lustráciami Petra Havlíčka a knižku uzatvára doslov básnika, literárneho vedca a prekladateľa Jána Zambora.

Poetická tvorba Martiny Grmanovej vás nenechá ľahostajnými. Vstrebáva sa do vnútra, do duše, vlastného ja a do hlavy. Krásna, silná, až boľavá núti prizrieť sa, cítiť a premýšľať. Nevytratí sa, nezmaže, vrýva sa do pamäte. Napĺňa. A núti vás skúmať vlastné preludy i obludy.