Cezhraničný filmový počin Vitaj doma, brate! bol realizovaný v Báčskom Petrovci a ponúka svojrázne nahliadnutie do prostredia a života dolnozemských Slovákov úsmevným spôsobom, zároveň načrtáva témy a otázky k ich obstátiu ako autochtónneho menšinového štátotvorného spoločenstva na území dnešného Srbska (Vojvodina). Zdá sa, že pri kritike diela aj očakávaní diváka, nakoniec problém robí prevažne žánrové zaradenie a komunikovanie diela ako „balkánskej komédie“. Na základe toho divák s právom očakával „kusturicovské“ podanie alebo minimálne Hornú Dolnú. V určitej miere, s čím pravdepodobne tvorcovia filmu od začiatku aj počítali, ide o neznalosť prostredia a jeho reálií, či podmienok realizácie projektu, čo je v zmysle bežného diváka úplne akceptovateľné.

Pojímanie tohto filmu však v niektorých pohľadoch nezohľadňuje dostatočne jeho hodnoty a význam, najmä v spojitosti so slovenskou minoritou v Srbsku. Niektoré poznámky svedčia o tom, že divák ani len netuší ako až zimomriavkovo málo karikatúry niektoré scénky a príhody vo filme majú. No to nevymyslíš, to je život. Život mikrosveta, ktorý vznikol a prežil tam niekde, kde sa pasoval a neprestajne bojuje s nepočetnými víchricami tak od Dunaja ako i z hôr. Práve tento slovenský mikrosvet bol oporou slovenskosti a slovanskej vzájomnosti aj vtedy, keď si za to vytrpel, a neraz, v závislosti od „vhodnosti“ zostával často takmer zabudnutý až opovrhovaný svojimi vlastnými „doma doma” aj doma*. Napodiv, prežil. A keď mu sily dochádzajú, práve takéto projekty môžu pomôcť obnoviť plamene domácich ohnísk. Výnimočnosťou projektu je otvorenie sa do sveta, lebo aktívne zapája prostredie, miestnych ľudí a dáva im možnosť o sebe povedať viac, ukázať sa, predstaviť. Takto šancu na prežitie dostávajú jeho historky, ale ide najmä o nové skúsenosti a potenciálne možnosti pre miestne obyvateľstvo, hercov, spisovateľov, fotografov, hudobníkov, grafikov, technikov… Bez natáčania tohto filmu by o nich svet počul iba v prípade, že by nejakým zázrakom zakopli rovno o palec samotnej Fortuny. Pre zúčastnených je však zázrakom už film sám a dali do neho vlastné srdcia. Navyše, umožnil získať nové a zvláštne skúsenosti aj pre časť divákov, čitateľov (kniha k filmu), ktorí už, vzhľadom na pretrvávajúcu tendenciu odchodov z tohto prostredia, po prvýkrát mali možnosť pozrieť sa na svoje rodisko inými očami, za iných podmienok, ako v projekte nezúčastnení, dedinskými rečičkami nenakazení, takmer bežní diváci. Film zatiaľ videlo Slovensko, Česko, premietli ho v Báčskom Petrovci, Budapešti, Ríme, izraelskom Nazarete, či indickom Dillí, kde bol vybraný do oficiálnej sekcie medzinárodného filmového festivalu NOIDA a získal zvláštnu cenu poroty (Certificate of Exscellence).

Peter Serge Butko viac než 20 rokov pôsobí (aj) v Báčskom Petrovci, hold dolnozemskej rovine už vzdal v inej tónine v diele Óda na rovinu. Tento raz zámerom, z nášho pozorovacieho uhla, bolo zvečniť miestne historky a svojrázny, relatívne archaický (sem-tam stále pretrvávajúci) archetyp Petrovčana, zachrániť ich pred zabudnutím. A toto napokon vyústilo do bohatej pleteniny príhod, ktorá je, práve pre svoju bohatosť, ale aj črty balkánskeho humoru, niekedy pre diváka ťažšie zrozumiteľná. Kratšie, za sebou nenasledujúce spojitosti, ktoré majú svoju niť cez film tak môžu zostať nezachytené (historka o sumcovi*), lebo by ich divák v tej pestrej palete musel najprv dobre poznať, aby ich vedel ihneď identifikovať. Petrovčan s týmto problém asi nemá, no iní diváci možno áno. Z tohto vyplýva aj „seriálovosť“ filmu, ako sa to uvádza v niektorých hodnoteniach. Treba poznamenať, že sa aj o tomto uvažovalo, lebo každá jedna zachytená príhoda by mohla figurovať ako samostatná časť, nemalo to však, ako prípadná možnosť, opodstatnenie v realite. Výbušnému vyvrcholeniu bráni priestor venovaný každej spracovanej príhody a je jasné, že aj napriek námetu, línii, ktorá sa sledovať dá, toto cieľom nebolo, podobne ako ani jednoduchý, klasický zromantizovaný príbeh nejakej nezaťažujúcej voľnochvíľovej komédie. Dokonca, ako inak by sa všetky historky a príhody dostali do jedného diela, ak vieme, že toto bola ich jedinečná a možno jediná šanca? Butko ju im doprial a preto film nemá jasne definovanú pevnú líniu deja, skôr oscilujúcu krivku, či štruktúru akejsi pavúčej siete, ktorá ho však aj napriek tomu drží pohromade. S témou je to podobne, lebo hlavnou témou je Petrovská dedina ako taká, námet uvádzaný ako krátky opis filmového deja je iba jeden zorný uhol na pozorovanie, ponúknutá prizma na videnie tohto zložitého prostredia. V tomto zmysle je lepšie sledovať zámer autora, než opierať sa o žánrové vyhradenie filmu ako ľahkej situačnej až romantickej komédie.

„Marína prichádza k rodičom do Báčskeho Petrovca, aby im predstavila svojho snúbenca, slávneho spisovateľa Zoliho. Zarytý abstinent a vegetarián to najskôr nemá v dedine preslávenej klobásou a pálenkou vôbec ľahké. No len dovtedy, kým všetci uveria, že o nich Zoli napíše knihu a konečne sa preslávia po celom svete, …takmer všetci! Maríninho otca Karola by malo tešiť dcérino šťastie, avšak príchodom Zoltána sa prebudí ťažoba tajomstva, ktoré malo zostať navždy skryté. Slnko rozpaľuje horúcu srbskú planinu a slovenská rozbuška s balkánskym temperamentom o chvíľu vzbĺkne.“

Okrem toho, tak trochu nejasná žánrová identifikovateľnosť a svojské usporiadanie tejto veľavravnej pleteniny má nádych alternatívy, čo je celkom rozpoznateľným umeleckým podpisom režiséra Butka. Podčiarkuje to aj spolupráca s kapelou Horkýže slíže a ich vynikajúca skladba k filmu Tvojho brata brat má brata.

Niektoré témy sú schválne iba načrtnuté, javia sa skôr ako svojské miniatúrne okrasy. V opačnom prípade by film musel ísť do značnej hĺbky a stratil by ľahkosť, ktorú predsa len má. Zvláštnosť humoru a jeho jazyka v diele Vitaj doma, brate! treba predovšetkým hľadať v lokálnych podmienkach života a zdieľaného balkánskeho osudu. V týchto končinách platí – radšej sa smiať, než plakať. Slzy totiž nepomôžu, väčšie uľahčenie ponúkne smiech. Ani ten síce podstatne nepomôže, no akokoľvek bolo a je, vždy môže byť horšie. Preto je nárek, ak nepatrí k móresu⃰, merkuvaný⃰ za to najhoršie. A práve preto má takýto humor často „ťažkú povahu“. Peter Serge Butko sa však snaží aj komickosť udržať na úrovni „slušnosti“ a to tak, aby dielo malo čo najmenší potenciál niekoho uraziť, zosmiešniť.

Niektoré reálie pomáha, ako filmový a čiastočne aj dobový dokument, objasniť kniha Posledný domov Zoltána Hajdu. Vzhľadom na film, ani tu nejde o celkom ľahké čítanie. Autorka Petra Častvenová však v tejto nevšednej chuťovke priamejšie približuje čitateľovi prostredie a ľudí, problémy, zároveň podmienky za akých film vznikal. Dielo je výborným doplnkom filmu.

Vzhľadom na uvedené, dalo by sa povedať, že Peter Serge Butko žánrovo film Vitaj doma, brate! necháva na pomedzí komédie, frašky, drámy. Keďže aj zaradenie diela je, v prípade diváka záležitosťou individuálneho vnímania, nevidíme presné vyhradenie diela v tomto zmysle ako nevyhnutnosť, skôr ide o to, ako je to komunikované. V našom pojímaní, ide o trpko-úsmevnú komédiu so zvláštnymi príchuťami k základu kvasenia, ktoré sú špéciou daného miesta. Destilát si však pýta zrenie, no má vstupné prvky aj celkom vystihujúci, pointujúci záverečný hlt. Názor o kvalite je však na degustátorovi, pričom platí – sto ľudí, sto chutí.

U nás figurovali tri obavy ohľadom filmu Vitaj doma, brate! Práve tá prvá bola o tom, že sme si neželali pozrieť niečo, čo by urobil Emir Kusturica, ani prostredie ktoré fakt vynikajúco vo svojich dielach stvárňuje. Chceli sme si pozrieť prácu Butka a jeho tímu, okolie, ktoré skúmajú oni. Inak, ani Kusturica nekarikuje priveľa, len ide o iné spojitosti, pomery a pravidlá. Ak ich poznáte, viete koľko čierno-šedej jeho diela v sebe majú. Svojráznu tragikomiku však nájdete tak u Kusturicu ako aj u Butka. Bez ohľadu na očakávania iných, my sme radi, že sa táto obava nenaplnila. Peter Serge Butko zostal sebou a prostredie, ktoré predostrel, tým čím vskutku je. Tlmená komickosť diela nie je znakom nevydarenej komédie, lež skôr odrazom duše prostredia. Petrovčania síce majú k Balkánu blízko a zdieľajú jeho osud, no sú zároveň panónskymi námorníkmi. A ani jeden z týchto silných prúdov však u dolnozemských Slovákov nedokázal zničiť korene pôvodu a rodokmeň vymyť do zabudnutia.

Niektoré príhody, ktoré sa zdajú byť nezmyselné, napríklad melóny zahodené do vody, vychádzajú z kedysi opakovaných detských alebo mládežníckych šibalstiev viacerých generácií (najčastejšie z tej istej časti Petrovca). Pointa týchto nebola mať úžitok, ukradnúť a zjesť, lež ukázať skupine, že to dokážeš, že ťa nik nelapí, že odbehneš. Bola to akási dedinská skúška šikovnosti. Hnev predajcu ani hnevom nebol. Skôr sa hneval preto, lebo sa mu hnevať patrilo. Vedel, že sa takto stane. Keby si nechcel spestriť deň a šarvancovi v sebe urobiť radosť, tak tie gerege⃰ zabezpečí iným spôsobom. A takto sa to, počas melónovej sezóny mohlo opakovať denne. Zvyčajne bolo otázkou nálady a počasia. Rovnaká časť, to isté miesto, tá istá skupina a rovnaký predavač, dokonca aj rovnaká bežecká vzdialenosť. Chlapčiská sa nebáli predajcu. Báli sa hanby, keby ich lapil a potom – vlastných rodičov.

Vo filme Vitaj doma, brate! je toľko toho, že aj napriek niektorým nedostatkom, určite sa dá pozerať viackrát. Veríme, že zakaždým prekvapí niečo nové, detail, ktorý ste dovtedy nepostrehli, súvislosť ktorá unikla, iný pohľad na niečo cez prizmu nových informácií. Jeho menej pozitívne hodnotené usporiadanie môže byť aj následkom divadelného režisérskeho zázemia Butka a miestnych hercov. V tomto zmysle, remeselné oko filmových kritikov a profesionálov je určite vítané. No nie sme stotožnení s nekonštruktívnou negatívnou kritikou. Okrem toho, chcieť od celovečerného debutu značného počtu debutantov všetky Oskary sveta je asi priveľa. Tento film možno nebude novou „kultovkou“ všade, no v Petrovci a okolí už kultovým je.

Film Vitaj doma, brate! neprinesie každému divákovi pôžitok, smiech. Nie každý mu porozumie. No má v sebe aj univerzálie, ktoré mu umožňujú ukázať sa svetu. Ak mu dokážu porozumieť v Indii, s čím je problém na domácej pôde?

Druhá obava sa týkala hereckých výkonov. Niektoré časti výkonu sú na diskusiu, ale prvorado ide o poznámky vcelku konštruktívneho rázu. Na podrobnejšiu analýzu, a vôbec, potvrdenie si toho čo sme videli a počuli, je nutné pozrieť si film ešte aspoň jedenkrát. Nezachytili sme žiadny, až do takej miery zlý herecký výkon, ktorý by bol obzvlášť rušivý a film zásadne znehodnocoval. Postavy v prostredí filmu Vitaj doma, brate! boli – doma. Podotýkame však, že Peter Serge Butko je ten, ktorý im veril a ktorý to riskol. Niektorí herci sa totiž (nielen v tomto Butkovom diele) s kamerou stretli prvý raz, iní zúčastnení zasa s herectvom. Butko je odvážny a neraz pracuje s ľuďmi, ktorí sú v tomto zmysle tabula rasa. Vieme však, že zatiaľ vždy dokázal svojich takmer „zverencov“ priviesť k podaniu skvelých výkonov. A za toto mu patrí rešpekt a obdiv. Skúsenosť, ktorú herci nadobudli počas realizácie filmu Vitaj doma, brate! je určite jedinečná a vzácna, nielen pre ochotníkov. Z druhej strany, sme stotožnení s názorom o najlepšom hereckom výkone. Anna Šišková bezpochyby zažiarila.

Tretia obava sa týkala jazyka. Predovšetkým toho, ako bude prepojený štandard so stredoslovenským nárečím, zachovaným v čase od doby príchodu Slovákov do dnešnej Vojvodiny, v akej miere bude zastúpená petrovčina⃰ a koľko priestoru sa ponechá vplyvu prostredia. K tomu ešte prízvuk a správne zaradenie. Riešenie je kompromisné a zdá sa, celkom slušné. Kritiky sa, keď ide o jazyk vo filme, vzťahujú predovšetkým na jazyk lokálnych hercov, od ktorých sa očakávala petrovčina s prímesami balkánčiny*. Niektorí podotkli, že aj miestny mali občas spisovnú slovenčinu. My sme zachytili jedno slovo alebo krátku vetu, ktorá nás v tomto zmysle zaujala, odpoveď však nemáme. Na hocijaké tvrdenie a hlbšiu, podrobnejšiu analýzu jedno pozretie filmu nestačí. Podotýkame však, že jazykový štandard má základ práve v tomto nárečí. Petrovčina ako jazyková obmena prostredia má ten istý základ. Vzhľadom však na jeho polohu a multietnickosť, bola ovplyvnená nemčinou, maďarčinou a časom „juhoslovančinou“, dnes však čoraz viac srbčinou. Podobne ako hádam všade, v súčasnosti je badateľný aj vplyv angličtiny. Zaujímavé je, že vplyv češtiny bol okrajový, bohemizmy sa sem dostávajú čoraz viac v súčasnosti, najmä cez podobu slovenčiny, ktorú sem prinášajú Petrovčania žijúci na Slovensku. Týmto vlastne chceme naznačiť, že určiť podobu jazyka, ktorá by mala fungovať vo filme, nebolo vôbec ľahkou úlohou. Okrem toho, ešte aj samotná petrovčina má svoju „riadnu“ a novodobejšiu podobu. Profesionálny slovenský a český herci síce mohli byť „popetrovčení“, na čo sme sa tešili, no už takéto jazykové postrehy napovedajú, že to nebolo nutné. Okrem toho, nejeden Zoltán, Táňa, Gabka sa v Petrovci „našimi“ stali a hovorili takou slovenčinou, akú si so sebou priniesli, až si to už vôbec nikto nejako zvlášť nevšímal. Dnes o to viac, že mnohí dolnozemskí Slováci sa presťahovali z rodiska do materskej krajiny a tak čoraz častejšie v Petrovci počuť aj „horniačtinu⃰“.

Nakoniec, iba jedna námietka k poslednej vete krátkeho opisu filmu Vitaj doma, brate! Ide totiž o jedno slovo, ktoré odporúčame zvážiť:

„Slnko rozpaľuje horúcu srbskú planinu a slovenská rozbuška s balkánskym temperamentom o chvíľu vzbĺkne.“

Ak by ste sa dolnozemskému Slovákovi opýtali, kde je tá srbská planina, pravdepodobne sa zamyslí, pokrúti hlavou a vysvetlí vám, ako sa dostanete napríklad na Zlatibor. Ak budete trvať na tom, že tá planina je v Petrovci alebo v jeho blízkosti, Petrovčan vám celkom pohotovo vysvetlí, že najväčší breh (kopec pozn. aut.) aký tu nájdete je tehla na chodníku a potom vás nasmeruje na Fruš(s)kú horu (Fruška gora). Prípadne vám vysvetlia ako sa dostať do Lugu, Súseku, Neštínu a objasnia, že tam do Sinkereku už asi nik nechodí a porozprávajú o tom, kedy a ako sa do „planím“ chodilo a kedy a prečo sa tam chodiť prestalo. Planina sa totiž v týchto končinách chápe takmer výlučne ako pohorie, hora, vrch.

Taktiež odporúčame zvážiť aj samotné spojenie „srbská planina“ a tomu podobné (z iných textov o tomto filme): srbskí Slováci, srbsko-slovenská menšina…

Film Vitaj doma, brate! z nášho pohľadu spĺňa základné poslanie umeleckého diela. Dokáže vás rozosmiať, zamyslieť sa, trpko pousmiať, rozhorčiť, zmiasť, prekvapiť, gúľať očami a očividne rozprúdiť diskusiu. Názory sú síce rôzne, ale také aj majú byť.

„V umení totiž ide vždy o to, nejako zapôsobiť, vyvolať u vnímateľa určitý stav (navodiť zážitok krásy, povzniesť, vzbudiť napätie, šokovať, pobaviť, prinútiť k zamysleniu, narušiť isté stereotypy a konvencie, zasiahnuť do hlbín podvedomia atď.“ (Plesník a kol.)

V neposlednom rade film Vitaj doma, brate! ako umelecký projekt dokázal podporiť mnoho talentovaných ľudí pôsobiacich v rôznych oblastiach, vďaka filmu svetlo dňa uvidela aj skvelá kniha a skladba. Okrem toho, zachytená svojrázna dobová pestrosť, ktorá je (nielen) na dolnozemskom vidieku prítomná v súčasnosti, stále pretrvávajúc, odmietajúc oddísť do zabudnutia, lebo “tak to tu bolo odnaveky aj bude” a “lebo je šor, tak sa patrí”, či “živá pravda, to ešte apko rozprávali” ako časovzdorné špecifikum komunity, umožnila oprášiť niektoré už takmer zabudnuté petrovské historky, zároveň mladším generáciám dala možnosť preskúmať ich, pohrať sa s ich významom, spojitosťou a symbolikou. Niektoré z nich, aj keď v podstate patria do novodobých dejín Petrovca, takto dostali nádych lokálnych legiend a hlbšie prepojenie so Slovákmi v tomto prostredí. Iné zasa ponúkli viacero možností a ich, možno aj neočakávané prepojenie, sa ukázalo ako výborný materiál na tvorbu nových.

Napokon, ak ste sa dostali až k týmto riadkom, zaslúžili ste si aspoň niekoľko viet v súčasnej petrovčine a celkom krásnu urbánnu legendu:

„Brate, si počuv že v Begeji bola ajkula? Videli peráje z mostíka. Bolo ti to trocha dávno a nikto nevie, čo s ňou bolo. Vraj zablúdila. Hádam zbehla do Dunaja a potom sa nevedela vrátiť do mora. Ale to ti je živá pravda! Aj starký vravev, že móže byť, lebo voľakedy v Kanále boli aj jegule. Tie normálne pecali. Zezov vraj Derdap, potom už nemohli preplúvať. A čo ti ja viem, ale jesto príče, že našli morskie ryby v sladkej vode. A toto ti ide do mora, Begej do Kanálu a vom do Dunaja, aj eto ti…“

……………………………………………………………….

Doma doma aj doma: keď niekto žije v zahraničí, často použije dvakrát slovo doma na označenie rodiska, a raz doma na označenie súčasného bydliska
Historka o sumcovi: existuje taký veľký sumec, že sa môže otočiť iba na Širine, v časti rozšírenia kanálu D-T-D, ktoré je špeciálne na tieto účely aj urobené. Tento sumec môže prevrátiť čln, utopiť, zjesť…
Petrovčina: jazyk, slovenčina, ktorou sa hovorí v Báčskom Petrovci
Patriť k móresu: očakávané spoločenské správanie podľa pravidiel prostredia
Merkuvať za to najhoršie: ponechať, zachovať pre prípad, keď iná možnosť nebude, nič iné nezostane, čo by sa mohlo urobiť
Gerege: melóny (červené dyne)
Juhoslovančina: jazyky na priestore bývalej Juhoslávie
Balkánčina: často ako synonym pre juhoslovančinu, niekedy ako juhoslovančina, ktorá berie do úvahy aj veľmi špecifické jazykové obmeny na týchto priestoroch, alebo/aj cudzojazyčné prvky ktoré majú svoje historické opodstatnenie (germanizmy, hungarizmy, turcizmy)
Horniačtina: slovenčina akou sa hovorí v Slovenskej republike (op. dolnozemština)
Begej: Petrovská riečka
Ajkula: žralok
Peráje: plutva
Živá pravda: potvrdzuje pravdivosť výpovede, často sa však používa ironicky
Starký: dedo, starý otec
Vravev, vravieť: povedal, hovoriť
Móže byť: mohlo sa stať, môže byť pravdivé (v inom kontexte aj vyjadrenie súhlasu)
Kanál: sieť splavných kanálov Dunaj-Tisa-Dunaj
Jegule: úhory
Pecať: chytať ryby
Zezať, zezov: v tomto kontexte znemožniť, zabrániť, prekaziť (často aj s významom žartovať alebo pokaziť alebo aj spôsobiť problém, neurobiť niečo, nesplniť sľub)
Derdap: vodné dielo na Dunaji, hydroelektráreň (Železná brána)
Preplúvať: preplávať, plávaním sa niekam dostať (v tomto prípade cez vodnú bránu)
Jesto príče: sú rozprávky, povráva sa, hovorilo sa
Morskie: morské
Vom: on
Aj eto ti: potvrdzuje pravdivosť výpovede, všetko je jasné, dáva zmysel, tak sa to stalo, má to logiku